Ak by sa mala odôvodniť zmena drogových zákonov, či ich presadzovania, treba ukázať, že ich terajšia podoba je neefektívna alebo škodlivá.V tomto článku sa o to pokúsim.
Aby sme teda plne pochopili dôvod legalizácie drog, treba vysvetliť, ako a prečo prohibičné programy, z pozície obhajcov legalizácie, stroskotávajú. Za argumentmi v prospech prísnych trestov a kriminalizácie je predpoklad, že vojnu proti drogám treba viesť a možno v nej zvíťaziť. A hlavnými zbraňami sú zákon, zatknutie a väzenie – tým sa užívanie drog stáva najmä vecou polície, justície, byrokracie a nie odbornej diskusie, ako by tomu malo byť.
Dôvody, prečo kriminalizácia nemôže fungovať:
1. Drogy nie sú len v kompetencii polície a spoliehanie sa na zákon a jeho presadzovanie je neefektívne, kontraproduktívne a nespravodlivé.
2. Kriminalizácia zvyšuje cenu nelegálnych drog, a tým z nich robí lukratívny tovar pre predajcov. Uväznenie predajcov a výrobcov vedie len k ich nahradeniu ďalšími. Trestným právom tak ponuku drog nemožno zastaviť. Dopyt po drogách je neelastický, konštantný, a aj vysoká cena priťahuje ponuku.
3. V prípade drog sa veľmi výrazne ukazuje platnosť hesla – „zakázané ovocie najviac chutí.
4. Represia nedemotivuje užívateľov. Užívatelia sú ochotní zaplatiť akúkoľvek cenu a jej zvyšovanie prísnymi právnymi normami nefunguje. Kriminalizácia prechovávania drog pre vlastnú potrebu v situácii, keď sa ukazuje, že obmedzovanie ponuky nielenže nie je efektívne a je len veľmi ťažko realizovateľné, ale navyše ani neovplyvňuje prevalenciu (prevalencia je štatistický číselný termín, ktorý udáva výskyt určitého javu na 100 alebo 1000 ľudí v určitom mieste a čase), je teda jasným moralizátorským postojom represívneho modelu drogovej politiky.
5. Drogoví díleri dnes operujú na trhu bez akejkoľvek kontroly ich „tovarov“. Konzumenti tak často dostávajú kontaminované a nebezpečné látky. Dekriminalizácia by umožnila kontrolu čistoty a sily látky.
6. Dekriminalizácia by priniesla možnosť evidencie množstiev predaných drog a predajcov.
7. Odstránením motívu obrovského, nezdaneného zisku by sa z trhu s drogami vytlačil organizovaný zločin. Tým by sa oslabil aj jeho celkový vplyv a príjem.
8. Legalizácia by mohla znamenať pokles kriminality spojenej s tým, že drogy sú nelegálnymi a predraženými.
9. Kladením priority na vojnu proti drogám sa otvárajú dvere porušovaniu občianskych práv v masívnom meradle a relativizácii demokracie. Zatknutia a prehliadky bez opory v zákone, zhabanie majetku, korupcia, brutalita – po legalizácii by došlo k obmedzeniu a polícia by nebola tlačená k spochybniteľným zatknutiam, nepodplácali by ju veľkodíleri a mohla by efektívnejšie slúžiť komunite.
10. Treba vziať do úvahy daňovú záťaž presadzovania prohibície, miliardy boli premárnené na zbytočné a škodlivé pokusy. Po dekriminalizácii a regulácii by bol predaj drog, naopak, zdaňovaný, a zisky by mohli byť použité na starostlivosť o obete, prípadne v iných oblastiach.
11. Po dekriminalizácii by boli preklasifikované užitočné terapeutické drogy, ktoré dnes vládna politika zakazuje. Najvýraznejším príkladom je marihuana, ktorá môže byť použitá ako liek tíšiaci bolesť. Kriminalizácia tiež obmedzuje lekársky výskum. Dvere sa zavreli aj pred niektorými inými drogami ako MDMA (extáza), LSD, ktoré majú enormný potenciál hlavne v psychiatrickej praxi, dnes sú ale pod zámkom. Naša spoločnosť si ale nemôže dovoliť vzdať sa ich komplexného a potenciálne pozitívneho pôsobenia.
12. Kriminalizácia zvyšuje stigmatizáciu užívateľov, čo spôsobuje polarizáciu spoločnosti a exklúziu užívateľov.
13. Postih užívateľov v nich vyvoláva pocit krivdy, nedôveru voči demokracii, proklamovanej slobode, polícii a spoločnosti ako celku.
14. Kvôli kriminalizácii drog a následnej stigmatizácii sú užívatelia nútení skrývať sa, čo sťažuje prístup k nim a ich liečbu.
Samozrejme nemôžme odhliadať od negatívnych dôsledkov dekriminalizácie, ako napríklad možná legalizácia trestnej činnosti organizovaných kriminálnych skupín či závislosť štátu od takýchto spotrebných daní, avšak výhody prevyšujú, pretože po mnohých rokoch skúseností s represívnym modelom ukazujú, že tento model je slepou uličkou, kde sa stráca mnoho snahy a financií v opatreniach, ktoré neprinášajú očakávané výsledky, ani čiastkové a už vôbec nie komplexné.
Ako je možné vidieť zo štatistických dát, tak prevalencia užívateľov sa každým rokom zvyšuje, a môžeme len usudzovať, že množstvo predaných drog a finančný výnos z ich predaja stúpa spolu s dopytom a ich obľubou v spoločnosti.
Štatistiky vyriešenej drogovej kriminality sa plnia hlavne chytenými koncovými užívateľmi, často s veľmi malými množstvami, určenými pre osobnú spotrebu, čo v kompetentných možno vyvoláva pocit dobre odvedenej práce, avšak reálny objem, skutočného obchodu s drogami, pašeráctva, množstva peňazí získaného takýmto obchodom je len veľkou, nevyriešenou otázkou, na ktorej sa ukazuje chybné nastavenie legislatívy, ale aj celkového verejného diskurzu na Slovensku.
V kontexte verejného diskurzu je zaujímavé, že v postkomunistických krajinách, teda i na Slovensku, sa po páde nedemokratických režimov paradoxne nepresadil liberálnejší model drogovej politiky, ale v rôznej miere a rozsahu represia a prohibicionizmus.
Na túto možnosť, ktorá sa časom naplnila, upozorňoval už v roku 1993 Peter Cohen, ktorý argumentoval, že medzinárodní experti a hlavne inštitúcie zastávajúce striktne prohibicionistické postoje sa snažia presadiť takúto politiku i v postkomunistických krajinách.
Ďalším vysvetlením, prečo sú v postkomunistických krajinách drogové politiky nastavené represívnejšie a i verejnosť takúto politiku schvaľuje je náhle zviditeľnenie drogového problému a jeho dôsledkov, ktoré sa často udialo bulvárnym spôsobom a prerástlo až do morálnej paniky. (Klobucký, 2008, s.28)
V členských krajinách EÚ sa vo všeobecnosti kladie dôraz predovšetkým na dekriminalizáciu užívateľov drog, uplatňovanie alternatívnych trestov, prevenciu škôd spôsobených problémovým užívaním drog, liečbu drogových závislostí a odklon od trestno-právneho systému v prípade menej závažných a nenásilných činov spojených s prechovávaním nelegálnych drog a s tým spojenou normalizáciou a destigmatizáciou užívateľov drog. Kriminalizáciou užívateľov drog dochádza k ich segregácii a stigmatizácii, v dôsledku čoho sa môže zintenzívniť aj ich sociálna exklúzia. To je do značnej miery v rozpore s princípmi smerovania sociálnych politík (do kategórie ktorých patria aj drogové politiky) členských krajín EÚ zameraných na zabezpečenie sociálnej inklúzie (začleňovania) sociálne vylúčených.
Otázkou zostáva, komu by také niečo nevyhovovalo?
